Connor Jackson
| JMÉNO, PŘÍJMENÍ: | Connor Jackson | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| POHLAVÍ: | muž | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| DATUM NAROZENÍ: | 18.9.1991 – 24 rokov | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| RASA: | vlkodlak | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| ZAMĚSTNÁNÍ: | Bývalý policajt, momentálne nezamestnaný | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| PARTNERKA: | nezadaný | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| RODINA: | Otec - Ryan Jackson (človek; lovec nadprirodzených bytostí) Matka - Jocelyn Jackson (človek) - ani s jedným z rodičov nemá už takmer rok žiaden kontakt Súrodenci: Dorothea Lorrie Jackson (*7.7.1995 - je mladšia o 4 roky; človek; študuje umenie na vysokej škole) |
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| ZAJÍMAVOSTI: |
Trpí občasnou prudkou agresivitou, kedy sa nedokáže plne ovládať. Nenávidí slabosť a celkovo slabých ľudí. Aj napriek niekoľkým príležitostiam sa nikdy nezamiloval, niečo v ňom sa vždycky skorej stiahlo. Šport je preňho takmer jediným a hlavným koníčkom, zároveň odreagovaním pred problémami. Už od detstva bol naviazaný na svoju sestru, ale ich rodinná tradícia toto puto mierne pretrhla. Prví vlkodlaci, ktorých zabil bez otcovej pomoci, bol pár čakajúci dieťa. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| VÝŠKA: | Vysoký (180cm a více) | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| FYZICKÁ STAVBA: | Silně osvalený | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| VZHLED: | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Už od detstva mal po otcovi predpoklady k tomu, že bude jeden z tých vyšších, najskôr dobre stavaných typov, ktorých ničím nenarušovaný metabolizmus pracuje presne tak, akoby si to želala väčšina ľudí. Meria 187 centimetrov a jeho ramená sú po dlhých a kondične náročných cvičeniach omnoho širšie, ako keby naberal svalovú hmotu každým mesiacom, či rokom. Už len kvôli práci sa potrebuje udržiavať vo forme za všetkých okolností a dalo by sa povedať, že športovaním trávi skoro všetok svoj voľný čas, je však len veľmi úzka hranica medzi obyčajným športom a trénovaním. Medzi prostým behaním a precvičovaním si skutočného zabíjania, precvičovaním si najlepších a najrýchlejších spôsobov, na ktoré preňho nie je možné zabudnúť, nakoľko by ho to najskôr stálo viac, než je ochotný dať. Napokon, je to len niečo, k čomu bol už od detstva vedený, niečo, čo berie ako samozrejmosť, ako povinnosť. Pretože, na rozdiel od svojich kolegov, nemal len jednu prácu, ale dve, v samotnej postate navzájom nie tak odlišné. Naozaj sa nedalo povedať, žeby mu nezáležalo na výzore. Jeho občasné, prehnane sebavedomé, vystupovanie je podložené na viacerých faktoroch, s ktorými bol spokojný. Spokojný sám so sebou, i keď to len málokedy naozaj využíval. Na fotkách si ho pamätajú ako chlapca s bledohnedými vlasmi, ktoré mu začali rokmi tmavnúť, než všetko, čo zostalo, bol temný eben. A tak mu jeho tmavo-hnedé, krátke a husté gaštanové hlasy stoja večne nad čelom, záležiac na tom, či si ich predtým upraví alebo nie. Výrazným prvkom jeho tváre sú aj stredne veľké modrosivé oči, ktorých hĺbka a zvláštne tajomstvo, ktoré sa skrýva za dúhovkami, so sebou už na prvý pohľad niečo nesú. Rysy jeho tváre nikdy neboli ostré, práve naopak, aj napriek miernej upätosti, v nich ľudia okolo vždy našli niečo pozitívne, niečo priateľské, niečo, čo im dalo pocit si myslieť, že môžu otvoriť ústa a prehovoriť. Typický pohľad mu však zostal aj po dlhšej dobe. Bol prázdny, vyprahnutý od emócií, ako človek na púšti, ktorý vrieska po daždi, ktorý nikdy neprichádza a on zomrie v suchu, ako náhle mu konečne vyschne hrdlo. Vždy mal poniekiaľ zvláštne rezaný nos, ktorý sa dá veľkosťou priradiť do zlatého stredu, avšak špic má letmo podvihnutý nahor, čo mu na tvári vytvára dojem po stálej a pretrvávajúcej chlapčenskosti. Napokon už jeho jasne súmernú tvár zakončujú plnšie pery, najčastejšie spojené k sebe v úzkej línií, ktorú, ako sa zdá, nič nepretrhne. Jeho pleť je už na pohľad sfarbená mierne do olivova, pigmentom zdedeným po otcovi, na ktorého sa možno podal viac, než by chcel, pretože to posledné čoby si želal, je spomínať naňho vždy, keď sa dlhšie zahľadí do zrkadla. Čo sa týka oblečenia, už od puberty preferoval skôr tmavšie, serióznejšie farby, kožené bundy a tmavé džínsy, ktoré sa preňho stali takmer typické. Nikdy mu však nerobilo problém hodiť na seba oblek, či len sako, pokiaľ nastane tá správna príležitosť na, ako to on nazýva - elegantné vyžitie. Rovnako ako jeho sestra, bol pár rokov pred ňou „obdarený“ niekoľkými tetovaniami, ktoré sa prakticky dedili z člena ich rodiny na druhého. Každé z nich znamenalo niečo iné, každé z nich vystihovalo jeho schopnosti, ktorým sa za tie roky priučil. Tmavočervené runy lovca, ktoré mu na koži zostanú už na vždy. Čo bolo viac ako ironické, vzhľadom na to, že tu hovoríme o koži vlkodlaka. | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| POVAHA: | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| Vždy býval poniekiaľ... Zvláštny. Väčšina ľudí si predstaví zviera – nedivoké, fádne, nepatrné a takmer nepovšimnutelné. V jeden moment dokázal byť prehnane upätý, podpísaný svojou prirodzenou vážnosťou, striktnosťou a v druhý? Zlosť, prehnaná aktívnosť a horkokrvnosť opantá jeho zmysli a nevie si prísť dlhšie na meno. Nevie prísť na meno ani najbližšiemu z ľudí okolo.
Zvykol si ceniť rodinné tradície, zvykol k ním vzhliadať, rovnako ako ku svojmu otcovi, ktorý preňho býval vzorom, býval niečím dokonalým. Pretože také to všetko zvyklo byť. Vyhovujúce, jednoduché, ľahké. Od základnej, na strednú až po vysokú. A po jednom ráne? Jeho život zostal tvorený z neporiadku, nesprávnych rozhodnutí, ktoré by pokojne zopakoval a hlavne zášti, ktorá ho sprevádzala od momentu, čo ho jeho najväčší vzor zradil. Ktorá mu postupne brala všetko ostatné a nechávala za sebou len zbytky. Od istého roku v ňom smrť nevyvolávala ani len pocit smútku, nevyvolávala v ňom žiadne pocity, žiadnu empatiu. Možno už prerazil nožom hrudník toľkým stvorám, že to pre jeho emócie nebolo ani možné. Bol necitlivý, neúctivý voči životu? Možno, ale to jediné, čo ťa môže uchrániť od večnej viny a výčitiek, bolo uzamknúť sa pred tým, vyňať zo seba to dobré a nahradiť to prázdnotou, chladom. Emócie teda poznal viac-menej z vrchnej, povýšeneckej perspektívy obalu od vnútra, ktorý mal vždy problém rozlíšiť. Ako biela od čiernej, alebo sarkazmus od momentu, kedy sa jeho nevhodné narážky stávajú realitou. Sebecký, uzavretý, nedôverčivý, impulzívny a hlavne od jednej chvíle chladný vlkodlak, ktorý odvtedy nebol schopný naozajstného priateľstva, nebol schopný pustiť kohokoľvek dnu. Taktiež je veľmi inteligentný, aspoň v istých manipulatívnych aspektoch, pričom je to práve spurnosť, ktorá mu leží na pleciach, neriadiac sa nikdy žiadnymi pravidlami. Ústa ostatných, najmä ešte zo školy, ho vždy opisovali len navonok – arogantný, nafúkaný, nepríjemný... Divný – s podobným slovom sa musel zmieriť po celé roky. Lenže bolo ťažké žiť s niečím, o čom nemôže nikomu povedať, bolo ťažké mlčať a ukrývať tajomstvo ich rodiny pred očami každého, kto sa rozhodol pozerať. Jeho osobnosť by sa mohla zdať pre cudzie pohľady rozdelená. V jeden moment je pokojný, drží sa pri zemi, dokonca vedie rozhovor v priateľskom, až ironickom duchu... A v druhý? Apatický hnev, agresia, ktorú nikdy nedokázal kontrolovať, ovláda jeho zmysly. Je však očividné, že je citovo poškodený, či už sklamaním zo strany rodičov alebo nedocenenia zo strany otca. On sám neuznáva posudzovanie ľudí už na prvý pohľad, ale často a pokrytecky to robí, hlavne ak je posudzovaný on. Avšak stále mu zostalo množstvo horších vlastností, ktoré si občas sám neuvedomuje alebo ich proste len nechce meniť. Občas dokáže byť až prehnane flegmatický, najmä k ľuďom, ktorí ho v daný moment sklamú, či rozčúlia, viac ako to je však nedôverčivý. Niežeby si pred ľuďmi staval hrubé steny, ale nedokázal by byť otvorený k človeku, ktorého práve stretol. Väčšinou ho ľudia vidia ako zvláštneho cudzinca, so zmyslom pre humor a výnimočným zubatým úsmevom, ktorý už neodmysliteľne patril k jeho tvári. Jeho nálada sa často dokáže zmeniť behom sekundy, či už ju obopne vážnosť, nad ktorou večne nakrčí obočím a zopne perami, alebo hnev, ktorý dáva najavo už len postojom, ak mu niečo nie je po chuti. Nakoniec je to vždy agresia, návaly zlosti, zaťaté päste a veci rozbité na kúsky, ktorými to skončí. Nedokáže sa ovládať, ak ho niečo vyprovokuje, jeho krv sa zbiera, naráža do každej bunky, či cievy, než celkom vybuchne. Nervák, horkokrvný idiot? Áno, tým všetkým mohol byť. Mnohokrát sa nechal vyprovokovať, pobil sa na strednej kvôli hlúposti, maličkosti, než si uvedomil, aký nerozvážny tým bol. Po väčšinu situácií sa však snaží správať pevne a vyrovnane, pôsobiť uzavreto, avšak stále dôveryhodne. Odpúšťanie preňho nie je práve najľahšie, najjednoduchšie, hlavne po udalostiach s otcom. Nemá potrebu veriť a riadi sa viac heslom – ak to urobil raz, urobí to aj druhýkrát. Dávať druhé šance? To bolo ako kopať si vlastný hrob, postaviť sa tesne nad jamu a čakať, kým ťa doň niekto sotí. Ešte ťažšie preňho je však zabúdať, pretože všetky spomienky, každá bolesť a sklamania sú vpísané nadobro v jeho mysli a on si občas nemôže pomôcť. Občas len hľadí pred seba a premieta, potichu, bez slov. Pamätá si prakticky všetko, každú jednu krivdu, každé jedno slovo, niekedy si želá, aby dokázal radšej zabudnúť ako odpustiť. Ak niekto úplne zradí jeho dôveru, je nemožné ju získať späť, nakoľko bez dôvery nefunguje nič, bez dôvery sa stratí všetko, vrátane priateľstva, lásky, či rodiny. Jeho život býval založený najmä na jeho práci, ktorej venoval všetku svoju pozornosť aj myseľ. Občas mu ale prišlo, že jeho bytie nikdy nebude zaužívané v každodennosti, nikdy nebude mať tie bežné rutiny ako každý normálny človek, ktoré by sa neustále opakovali a nejakým spôsobom si ich nechcel ani tvoriť. Vyhovovalo mu to, ako žil, to, čo robil. Lenže všetko raz musí skončiť a aj ilúzia perfektnosti a spokojnosti, ktorú si okolo seba vytvoril, dosiahla svoj spád. Za každých okolností sa snaží zachovať si chladnú myseľ a konať tak ako to najlepšie vyhovuje jemu, pretože len tak sa môže uchrániť pred všetkým, čo ho ešte čaká. Možno ho to stavia do pozície sebca, kedy to vyzerá tak, že to najdôležitejšie preňho, je on sám, ale nie vždy to tak bývalo. Od istej doby sa to stalo len jeho obranným mechanizmom pred každým, komu nedôveruje, alebo ho nepozná. Zároveň dokáže byť aj obetavý, ak mu na niekom záleží, tolerantný a až na jeho občasné výlevy zlosti, sa snaží všetko vyriešiť bez zbytočného násilia. Jeho trpezlivosť tak honosná už nie je, často so sebou doslova vedie zdĺhavé boje, či sa to týka tých ľahších alebo aj ťažších rozhodnutí. Možno je príliš tvrdohlavý, možno len nedokáže prehrýzť nejaké náležitosti. Vždy býval prehnane ľahkomyseľný, ak sa raz pre niečo zaťal, nech to bolo už akokoľvek nebezpečné, hlúpe a nezmyselné, neexistovalo nič, čoby ho mohlo presvedčiť, čoby ho dokázalo zdržať. Nakoľko docenenie, uznanie otca aj ostatných bolo všetkým, čo chcel docieliť, než sa to v jeden večer, v jednu noc, stalo ničím, len prachom. |
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| ŽIVOTOPIS: | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| Lovci – pozorovať, loviť, chytiť, zabiť. Znie to jednoducho. Ako hlúpa detská hra s ešte hlúpejším, detinskejším prirovnaním. Naháňanie mačky a myši, ktorá musí utekať o holý život, o krv, ktorá jej koluje telom. Bezcieľne, neurčito, len nasledujúc vlastný tieň prachom a špinou, do ktorej sa nemôže ukryť. Všetci na ňu hľadia ako na odpad, ako na krysu, ktorá necíti strach, necíti bolesť, necíti túžbu po prežití. Nemá na to v ich očiach právo, nemá právo na city, emócie, či sebazáchovu. A to isté boli tí druhí pre lovcov. Len zvery, monštrá, ktorým bolo súdené zomrieť, ktoré nikdy nemali existovať. Ich jediná istota? Padnúť do mačkiných pazúrov znamenalo smrť. Roztrhajú ich na kúsky a nakoniec spália v osudných, konečných plameňoch na popol, ktorý môže tak maximálne rozfúkať vietor do prázdna. Tragické... Ale nie pre nich. Nie pre jeho otca a už vôbec nie pre jeho rodinu. Pre rodičov, ktorým sa na jeseň 18. septembra 1992, po dlhých hodinách bolesti v neďalekej nemocnici, narodil prvorodený syn s modrými očami, ktoré si matka tak prosebne želala, aby mu zostali. Nie, oni mali krv na svojich rukách, z ktorej bol zrodený. Mali tradície, mali históriu, mali poslanie, ktoré mu bolo dané už do vienka. Ktoré bolo pripísané pod jeho meno bez možnosti voľby, bez odvrávania, či váhania. Akoby sa preto narodil, akoby bol zvolený pre niečo, za čo sa nikdy nepostavil a nebolo tu nič, čoby mohol urobiť, pretože nedokázal bojovať. Bojovať s vlastným otcom, ktorý už vtedy poznal svoje plány, svoje vízie do budúcna, ktorým bolo predurčené, aby sa naplnili. Matka mu občas spomínala tie časy, noci, ktoré pri ňom presedela za neustáleho plaču, neustáleho dožadovania sa po pozornosti, ktorá mu bola vždy daná, pretože bol ich jediným dieťaťom. Nezáležalo na tom, či mal všetko, čo potreboval, či mal byť spokojný, tichý, spiaci novorodenec, pokiaľ mohol rodičov trápiť, robil presne to. Avšak... V priebehu rokov vyrastania v slnečnej Kalifornii, jeho skorá detská aktívnosť pookriala, zacelila sa pod povrch niekam do úzadia, niekam pod striktnosť, ešte ľahkú disciplínu a úctu, ktorú doňho vštepovali rodičia, akoby bol v prípravách pre niečo väčšie, niečo, čo prevyšovalo jeho život a vedomie ľudí navôkol. Ľudí, ktorí k nim nepatrili, ktorí nemali nič spoločné s tým, čo oni videli ako poslanie, ako čistenie sveta od toho zlého, pomýleného, nesprávneho a o čom on nemal ako štvorročný ešte ani tušenia. Ako štvorročný brat novonarodenej sestre, Lorrie, ako ju už od nepamäti volal, a ktorá bola posledným prírastkom v ich rodine, ktorá bola vo svojich vlastných medziach, pomerne šťastná a spokojná. Ako správny, starší súrodenec nad mladšou sestrou cítil ochranárske puto, cítil potrebu byť v jej blízkosti, pomáhať matke so všetkým, čo bolo ako pre dieťa v jeho silách, avšak nie vždy ju počúval. Nie vždy jej nepridával ďalšie starosti a nie vždy to pri dvoch deťoch, zatiaľ čo bol otec počas dňa mimo domov, vôbec zvládala. Dalo sa povedať, že všetko sa zmenilo až po tom, čo začal navštevovať základnú školu, kde zatiaľ čo z niektorých predmetov sa ledva vytiahol na trojku, pri iných exceloval. Jeho predtým naučená disciplína doslova priľahla k jeho charakteru. Bol zvláštny, bol dieťaťom s vážnosťou na tvári, zatiaľ čo v okolí, okrem jednej učiteľky, snáď nebol nik, kto by sa pýtal, prečo. Možno viac a viac času stráveným s otcom, ktorý sa s ním nikdy, nikdy len voľne a hlúpo nehral. Na to mal priateľov, ktorí rástli spoločne s ním, ktorí mali rovnaké záujmy ako on... Až do jedného dňa. Do jednej doby, kedy sa zmenilo všetko, čo dovtedy poznal, čomu dovtedy veril. Jeho matka bola najskôr proti, ale napokon pristala na otcove naliehanie, na jeho slová, ktoré značili len jednému – lepšie skôr ako neskôr. Lepšie začať s prípravou už teraz a vytvoriť niečo dokonalé, niečo, čo udrží a bude nasledovať tradíciu ich rodiny – jeho. A on tomu ako štrnásťročný chápal, rozumel viac, než si obaja dokázali predstaviť. S otcom, Ryanom, po boku mu netrvalo dlho si zvyknúť na myšlienku nadprirodzena, na myšlienku toho, že všetko, čo dovtedy poznal z lacných hier a kníh, existuje, najskôr dennodenne prechádzajúc okolo neho. Spomínal si na moment, kedy sa pred jeho očami prvýkrát odomkli dvere izby, do ktorej predtým nemohol. Izba plná zbraní, plná informácií, plná vecí, ktoré sa stanú jeho budúcnosťou, ktoré sa raz naučí a bude využívať. Fascinovalo ho to, v jednu chvíľu sa bál a v druhú by najradšej vedel všetko, najradšej sa chytil ich pevného povrchu a stlačiť kohútik. Možno to sám chcel, možno to chcel jeho otec a on sa mu chcel len zavďačiť ako vždy. Koniec koncov, bol jeho vzorom, bol človekom, na ktorého hľadel a želal si byť presne taký istý. Pre jeho rodinu bolo dokonalé zapísať Connora na policajnej škole. Miesto, kde sa naučí strieľať, brániť, útočiť – čo znamenalo len ďalšie cvičenia k naozajstným prípravám, ktoré absolvoval každý druhý deň s otcom. Lenže to ho vystihovalo, to ho robilo človekom, ktorý sa z neho stal. Nemal čas na večierky s priateľmi, nemal čas na zbytočnosti a malichernosti ako jeho rovesníci. Možno preto sa z neho v triede, kde dosahoval nadpriemerné výsledky, stala čierna, osamelá ovca, ku ktorej sa nikto príliš nemusel, ak nebol donútený. A donútenie znamenalo niekoľko odrenín, monokle, modriny a rozbité pery, ktoré neboli tie jeho. Už od útleho veku mal problémy s potláčaním zlosti, preto si ju športom a tréningom ventiloval, občas... Však ani to nestačilo, nepomáhalo, a vtedy stačila v škole jediná poznámka spolužiaka, ktorý ani netušil, že si kope vlastný hrob. Bol to prvý a poslednýkrát, kedy sa pobil, kedy ho takmer vylúčili a otec mu skoro naložil dvojnásobok. Doteraz všetci vedeli, že ak by riaditeľ nebol ich dobrý, rodinný známy, nikdy by si ho tam nenechali, nikdy by z toho nevykĺzol tak ľahko. Čoskoro dostal rovnaké značky, aké jeho otec nosil už od nepamäti na vlastnej koži. Červené, vyjadrujúce niečo, čo znázorňuje jeho kvality, ich tradíciu, ich poslanie. Neboli preňho príťažou, boli niečím, na čo bol hrdý, niečím čo mu bolo vštepené, aby prijal, a tak to urobil. Lenže sledovať to, ako to isté robí jeho malá sestra? To už akceptoval o niečo horšie. Nikdy nechápal, prečo nestačil on, prečo do niečoho tak jasne nebezpečného museli zaťahovať aj ju, dievča, ktoré by mohlo mať normálny, pokojný život. Našla to, odhalila sama tajomstvo, ktoré sa pred ňou skrývalo v jej domove, pod jej vlastnou strechou, lenže rodičia boli tými, ktorí sa jej rozhodli so všetkým priznať, ktorí sa jej rozhodli všetko povedať, len preto, že on zabudol na jedny pekelné dvere, ktoré predtým nezavrel už niekoľko krát za sebou, ale nikdy to nemalo podobný následok. Bola to jeho chyba, jeho chyba, že utiekla hore do izby, kde sa zamkla nekomunikujúc v ten večer ani s jedným z nich. A on tomu rozumel, vedel, čo to znamená. Dozvedieť sa zrazu, že celý tvoj život bol klamstvom, ktoré pred tebou vlastná rodina tie roky skrývala. Ani rozhovory s otcom nepomohli, nepomohlo mu nič, aby uchránil sestru pred tým, čo nasledovalo jeho. Tradícia sa musela plniť, rozrastať a rovnako ako on, aj ona bola schopným, dobrým kandidátom na jej dodržanie. Časom teda rodičov, aby oželeli jej výcvik, presviedčať prestal. Namiesto toho sa ešte väčšmi upol na tie vlastné, ktoré sa nestali len jeho dennou náplňou, ale aj životom, zmyslom bytia. Spomínal si na svoj prvýkrát. Spomínal si na noc, ktorá klopala na okná auta. Na hmlu, ktorá sa kradla pomedzi stromy, ktoré ich obklopovali. Len cesta. Ponurá, vyhasínajúca svetlom, dotknutá poslednými zvyškami vedoma. Večná a nekončiaca. Aspoň na zdanie, na oko. Dych zatrhnutý niekde hlboko v jeho krku, pery spojené mlhavo k sebe, akoby sa nikdy nemali oddeliť, akoby bol kyslík niečo smiešne a nepotrebné. A tá cesta? Cesta pred jeho očami bola to jediné, čo videl. Mihajúci sa asfalt pod kolesami auta, v ktorom mlčky sedeli každý z nich hľadiac na niečo celkom iné, než na seba. Každou sekundou, každým prekročením tmy prahom, ktorý sa priam rozbíjal o cestu a rozvíril pod kolesami, ako svetlá do diaľky boli to jediné, čo tmavou záclonou prenikalo. Akoby snáď bolo vystrelené do priestoru. Nezastavajúc, skoro nespomaľujúc, pretože tam nič nebolo. Za nimi nezostalo viac, než tma...A chladný závan niečoho zvláštneho. Vzduch bol zrazu hustejší, badateľný v kolmom žiarení, ktoré vychádzalo zo svetiel. V tú noc prvýkrát zabil vlkodlaka. Otec ho zložil na zem, na ňom bola tá posledná časť, na ňom bolo zabodnúť mu nôž poslednýkrát do mäsa a hľadieť, ako jeho život vyhasína pod jeho rukami. Nedalo sa povedať, žeby ten pocit miloval, žeby ho napĺňal, ale cítil to, mal to v sebe, rovnako ako zvyšok ich rodiny, ako ich predkovia. V priebehu rokov sa však stalo pár vecí, ktoré ho nútili o tejto mienke pochybovať. Nikdy nezabudne na zničenú tvár svojej sestry, niekoho, koho si prisahal, že bude chrániť, ale nerobil to. Nie tak, akoby mohol, akoby si zaslúžila. Vtedy vedel, že sa namiesto toho, aby stál pri nej, zameral viac na seba, na to, čo chcel a potreboval on. A tiež... Nikdy nezabudne na telo chlapca. Vyhasnuté, bez života...Chlapca, ktorý mal jedinú chybu. Že bol monštrum, ktoré ich rodina zabíjala. Ani po tom všetkom však necítil voči otcovi nenávisť ako Dorothea, len zlosť, ľahké odcudzovanie za to, že bol príčinou jej odchodu. Príčinou toho, že sa ich rodina začala rozpadať. Keby vtedy tušil, že to je ešte len začiatok. Niekoľko rokov predtým začal navštevovať akadémiu policajného zboru, ktorá ho mala pripraviť na budúcu prácu, ktorú mal vykonávať – zásahové razie, akcie, ktoré mu zaručovali, že nikdy nebude sedieť na zadku a podliehať nude. Na rozdiel od školy, ho však výsledky lovca neuspokojovali tak, akoby čakal, ako si vždy želal a myslel, že budú. A to malo jednu vinu, jednu príčinu – jeho otec. Keď dokončil vysokú, automaticky sa zamestnal v miestnom policajnom oddelení Kalifornie. Práca ho napĺňala, iste, ale aj po tých rokoch v ňom stále zostávalo niečo, čo dovtedy spalo, a čo sa začínalo pomaly prebúdzať. Až v jeden večer, až v jeden zlomový moment to celé prasklo a on chcel jediné. Ujsť, utiecť, urobiť presne to, čo urobila jeho sestra a zároveň niečo úplne iné. -Pohľad do minulosti- Jeho kroky boli rýchle, priame a konečné. Neexistovalo nič, čo by ho mohlo zastaviť. Ani krik otca za jeho chrbtom, ani matka, ktorá neustále krútila hlavou, akoby si sama ešte nepripúšťala, čo sa naozaj deje. Jeho hlava však bola podvihnutá dohora a jeho rozhodnutie konečné. Bez toho, aby sa vôbec otáčal k Ryanovi, ktorý v jeho záclone vychádzal z vchodových dverí domu, v jednej sekunde odomkne auto a jednou rukou stlačí otváranie kufra, ktorý sa už automaticky vysunie hore. Väčšia čierna taška narazí o jeho dno z pevného plechu, pričom zbrane a všetko ostatné vybavenie zahrkoce na protest. Večer bol tmavý, slnko pomaly zapadalo za ďaleký breh, skrývajúc za sebou všetko svetlo, ponechávajúc len tmu, ktorá začínala obklopovať ich telá a márniť ich mysle. Jeho myseľ, ktorá bola zatemnená zlosťou, nedocenením a šancou niečo konečne dokázať, šancou sa postaviť na vlastné nohy. „Nikam nejdeš a už vôbec nie sám.“ Hlas jeho otca sa strácal niekde v povetrí a popravde? Bol mu ukradnutý. Nerozumel mu, nechápal mu a nespomínal si, žeby to niekedy bolo iné. S nezaujatým výrazom na tvári sa mu konečne otočí čelom, pričom nakloní hlavou do strany, akoby len čakal kým skončí a nechal ho prejsť. „Poznáš pravidlá, Connor.“ Prvýkrát sa do rozhovoru, ktorý by sa dal nazvať, neobyčajnou rodinnou výmenou názorov, vloží aj jeho matka, ktorá pred neho pristúpi ešte bližšie ako Ryan. „Pravidlá?“ ohradí sa takmer okamžite, nakoľko ho jej večné vyplakávanie začínalo neprehliadnuteľne nudiť. Mykne sprudka tvárou, navážajúc sa do každého jej vydýchnutia, nesúhlasných pohľadov, ktorými ho obdarovávala. Cítila strach a on ho cítil z nej, ale nevpúšťal ho dnu, nepripúšťal si ho. „Aké pravidlá konkrétne myslíš, matka? Tie čo mi určil on?“ Zahľadí sa na niekoľko sekúnd ku otcovi, ktorý už pomerne dlhú chvíľu, na jeho pomery, mlčal. „Dobre vieš, prečo sú. Držia nás v bezpečí, držia teba v bezpečí...“ začne otec konečne prerušiac vlastné ticho, ktoré bolo predtým to jediné, čo mu vychádzalo z úst. „Päť rokov!“ Zvraští obočím, zvyšujúc zrazu hlas na nich oboch. Jeho tep sa zdvíhal, horká krv začala putovať jeho zovretými žilami a dych sa stával rýchly, agresívny. „Päť rokov pod dennodenným komandovaním môjho vlastného otca... Päť rokov počúvania toho, že to nezvládnem. Že nie som dosť dobrý, že nie som dosť silný, že nie som schopný dokázať raz niečo sám, zatiaľ čo ty to robíš stále!“ Každé jeho slovo bolo naplnené trpkosťou, zlosťou, ktorú sa už nesnažil ani len zakryť. Pomaly pokrúti hlavou a prižmúri k otcovi pevne zrak. „Koniec s pravidlami. Odteraz si môžeš komandovať vlastnú riť.“ Jedným prudkým pohybom za sebou zabuchne dvere kufra a než by sa mu matka stihla postaviť do cesty, prebodne ju pohľadom, ktorý na ňom ešte nikdy nevidela. Ktorý k nemu nepatril, aspoň si myslela, že nepatrí. Lenže všetko sa môže meniť, ľahko, prosto, odbitím jednej sekundovej ručičky, kedy strácal všetko sebaovládanie. Než vôbec stihne nastúpiť do auta, otcova ruka zadrží jeho dvere pred otvorením. S ťažkým výdychom k nemu obráti svoju otrávenú tvár, nemajúc chuť dlhšie počúvať nič z toho, čo mu chce povedať. „Robíš chybu, Connor. Sám to vieš... Sám vieš, že ešte nie si pripravený.“ Prehovorí skúšajúc snáď poslednýkrát presvedčiť viac ako tvrdohlavého syna o svojej pravde. Musel sa uchechtnúť, musel sa zasmiať, musel mu dať najavo, ako veľmi týmto tvrdením opovrhuje. Ostatní lovci v jeho veku dávno lovili sami, dávno im boli pripisované výsledky, či čo i len ústne ocenenie. A on? Vždy v tieni vlastného otca, ktorý ho z neho nepustil ani na krok, ktorý ho raz nenechal stáť za niečím samého, ktorý vždy zhrabol všetko, než mu nezostal ani len pocit zadosťučinenia. „Chyba by bola vás dlhšie počúvať.“ Takmer vyštekne priamo do jeho tváre, pričom prstami zovrie jeho pažu, ktorá držala dvere od auta a voľnou rukou sa zaprie o jeho plece, ktoré prakticky odstrčí dozadu. Odstrčí zo svojej blízkosti, v ktorej mu jeho prítomnosť bola nepríjemná, nechcená. Počul matku, ktorá zalapala po dychu, otca, ktorý nemal ani páru o tom, čo sa práve stalo. Sám tým bol prekvapený, šokovaný vlastným činom, ktorý však už nešiel zmeniť. S ľahkou nechápavosťou v očiach sa rýchlo otočí späť ku autu, v momente nasadajúc dnu a štartujúc motor. Neobzeral sa na nich z okna, nezdržoval sa a hlavne neváhal. Pneumatiky auta nahlas zapištia na suchom asfalte, pričom jeho červené svetlá miznú pred zrakmi oboch jeho rodičov v diaľke. Konečne sa mohol nadýchnuť, konečne mohol oľutovať, ale aj vedieť, že sa nič nemení. Bol pripravený, nech už tvrdia hocičo a dnes bola jeho chvíľa, dnes bol jeho čas dokázať to im a hlavne sebe. -Prerušenie pohľadu do minulosti- Nie všetko je však vždy také, ako si to vysnívame. Niekedy stačí opäť len prostá, krátka sekunda, kedy sa celý život obráti o stoosemdesiat stupňov, kedy sa obráti naruby a nezostane z neho nič, než črepiny skla, ktoré raz niekto rozbil, bez úmyslu ich zlepiť opäť dokopy. Chcel si len niečo dokázať, chcel sa cítiť konečne silný, konečne hodný niečoho väčšieho, než bol on sám. Lenže... Možno mu to nikdy nemalo byť dopriate, možno nikdy naozaj nebol silný, hodný, či pripravený. Nie. Oni mali pravdu a on sa mýlil, tak veľmi sa zmýlil. -Pokračovanie pohľadu do minulosti- Kolesá auta sa zastavia na okraji cesty a zem zmiešaná so štrkom zľahka zasyčí v ich ryhách. Nikdy sa nezabúdal obzerať, nikdy sa neprestal zameriavať na všetko, čo sa za tie roky priučil, pripomínať si slová otca, ktorý mu, aj keď si to bolo momentálne ťažké priznať, dal viac, než mnohí otcovia kedy dali svojím synom. Bol úplnok a skupiny lovcov v ich okolí už pred niekoľkými týždňami spozorovali jasnú aktivitu, kričiacu na všetky strany. Akoby štvornohá stvora upozorňovala na svoju prítomnosť, akoby chcela, aby ju niekto šiel hľadať. Počas tejto mesačnej fázy ich menšie skupiny vždy striehli na okrajoch, alebo v stredoch lesov ubezpečujúc a riadiac sa radarmi, či „pípačmi,“ zariadeniami zabodnutými po lese do zeme, ktoré im poslali upozornenie v momente, čo okolo nich prešlo niečo, čo sa nedá ani len považovať za ľudskú bytosť. A presne také hlásenie v dnešný večer dostal aj jeho otec, ktorý však dnešné lovenie nechával výnimočne pre kolegov, ktorý sa nenáhodne zoskupovali presne na opačnej strane lesa ako práve teraz on. Zvolil si to, vybral si to a prišiel namiesto neho sám. Pretože presne po tom túžil, dokázať to sám bez niečej pomoci. Zabuchne za sebou dvere a vytiahne si z tašky dve zo zbraní s guľkami so striebornými nábojmi, ktoré vlkodlaka zrania a dajú mu tak čas použiť nože, ktoré si nechal intuitívne zastrčené za opaskom, aby ich mohol v prípade potreby takmer okamžite vytiahnuť. Jeho tvár bola po celý čas prázdna, bez známky strachu či premýšľania. Konal učene, automaticky. Akoby za jeho chrbtom napriek všetkému stále stál jeho otec a dohliadal na každý jeho pohyb, každý jeho krok. Vždy bol pritom ako na ihlách, vždy sa mu chcel zavďačiť, a tak sa snažil robiť všetko tak, ako sa to od neho čaká, všetko tak ako ho učil, lenže občas mal vlastné nápady, vlastné myšlienky... A tie mu nikdy nedal príležitosť zrealizovať, nikdy mu neotvoril dvere a nedal šancu. Zazlieval mu to, nemohol si pomôcť. Našľapuje potichu, takmer nečujne. Vedel, že ak v blízkom okolí striehne nejaká z tých zverí, bude o jeho prítomnosti vedieť. Ale presne to chcel, nie snáď? Hlavou sa otáča na všetky strany, ako zájde hlbšie medzi stromy, ako sa mu zo zraku stratí cesta a aj auto, ktoré na jej kraji nechal stáť. Vnímal všetko znásobene. Každé prasknutie konára, každý pohyb z krov stromov, každé zakrádanie sa tieňov za jeho chrbtom, keď sa obozretne otáčal. Jeho kroky boli pomalé, súmerné, jeho telo vyrovnané, pripravené zasiahnuť v každú sekundu. V diaľke nebolo nič, než nekončiace rady stromov, nič než tma, ktorá ho už dávno obklopovala a sprevádzala na jeho ceste. A zrazu to tam bolo, zrazu to počul a vedel, že nie je možné, aby sa mýlil. Hlasné vrčanie, ktoré k nemu prenikalo snáď zo všetkých strán, by bolo pre každého človeka tichým varovaním. Ale nie preňho, nie pre niekoho, kto niečo podobné priam vyhľadával. Slabý úsmev takmer okamžite lemuje jeho pery, pripravenosť a odhodlanosť mu brní končekmi prstov, ktoré hneď v druhom okamihu pevnejšie zovrú kohútiť zbrane, len tak-tak, že ho nestlačia. Šušťanie lístia, rýchle kroky, ktoré nezastavovali, ktoré mierili priamo k nemu a v priebehu stotín boli bližšie a bližšie k miestu, kde stál. Zľahka prižmúri oči, koncentrujúc sa, koncentrujúc všetku svoju pozornosť ku smeru, z ktorého ich počul. Vo chvíli sa sprudka otočí doprava, ako vycerené zuby beštie doslova vyrývajú diery v jeho zreničkách. Mesačný svit sa jej odrážal z očí a smrť bolo to jediné, čo páchlo v jej okolí. A vtedy? Zamieril, stisol, strelil. Niekoľkokrát. Než by stihla vyštartovať, než by naňho skočila a on by bol stratený. Do uší mu doľahol jej vrkot, tichý a plný ostrej bolesti, pálenia, ktoré jej strieborné guľky spôsobovali hlboko v tele. Chcela sa brániť, chcela sa vzchopiť, videl to na nej, lenže to jej nemohol dovoliť. S poloúsmevom, chladným, nemilosrdným a hlavne víťazným, vytiahne spoza opasku jeden z nožov, prikračujúc bližšie k monštru, ktoré úpelo zvalené na zemi. Znamenalo to jediné, jeho muška a presnosť boli lepšie, než predpokladal. Pomaly prejde o niekoľko krokov bližšie, než sa skloní a jedným prudkým pohybom zabodne čepeľ noža vlkodlakovi priamo do rebier, či už priamo alebo milimetre od srdca. „Všetko ide omnoho rýchlejšie, keď som sám.“ Poznamená sucho k umierajúcemu „zvieraťu“, pričom sa opäť vystrie a hľadí, ako mu odchádza rovno pred očami. V záblesku sekundy, jedným žmurknutím pred ním však dlhšie neležala zver, neležala stvora, ale nehybné, nahé a hlavne zakrvavené telo ženy. Lenže ona samotná ani nebola vecou, ktorá by upútala jeho pozornosť. „Nie.“ Vydýchne do ticha, pričom zvraští obočím a ustúpi o jeden krok dozadu. Pod prsiami, jej brucho bolo vypuklé, čo si predtým nevšimol, nie keď pred ním stála šelma, ktorá bola pripravená ho roztrhať. Jeho zrak sa rozostrí, oči roztvoria dokorán. Nikdy nemal podobný problém, pretože sa mu nikdy nič také nestalo, nie s otcom, nie s hocikým iným. Bola tehotná a on si nemohol pomôcť, ale premýšľal nad tým, či by ho to zastavilo, či by mu zabránilo zabiť ju, ak by to vedel. Kovová rukoväť noža ešte stála vyčnievala pomedzi rebrami, lenže on nedokázal upútať svoju pozornosť na nič iné, než na výjav, ktorý pod ním ležal. Možno preto to nevidel prichádzať, preto nepočul ďalšie vrčanie, ďalšie kroky, ktoré sa k nemu od chrbta blížili. A keď si to konečne uvedomil? Už bolo príliš neskoro. Na jeho rukách bola krv a vyzeralo to tak, že jej pre dnešný večer bude ešte viac. Keď sa otáča, keď chce znovu napriahnuť zbraň, necíti nič viac než ostrú bolesť. Nahlas vyhŕkne v momente, čo sa jeho telo stretne s vlčími driapami, v momente, čo dopadne niekoľko metrov ďalej na zem, rukami sa pevne zachytávajúc blata pod ním. V jeho rukách dlhšie nebola žiadna zo zbraní, obe zostali trčať niekde okolo, najhoršie na tom bolo, že nevidel ani jednu z nich. Nahlas sykne do zeme, ako sa v rýchlosti otočí, aby na druhého vlkodlaka videl, pričom to stihne len tak-tak, než sa k nemu zver opäť priblíži a zaútočí. Zabáral nechty do jeho kože, pričom si nebol istý, či cez hrubú srsť vôbec môže niečo cítiť. Nohami ho odhadzovať, držal ďalej od svojho tela, neustále kopal. Zuby tlačil pevne k sebe a po čele mu stekali kvapky potu, ostatne ako aj zvyškom jeho tela. Ostré zuby číhali priamo do jeho tváre, oči naňho hľadeli s nenávisťou a zlosťou. Bol väčší, mohutnejší ako mnohí z nich, ako ten, ktorého zabil pred ním, a to nasvedčovalo jedinému – bol rodený a on bez zbraní nemá jedinú šancu, žeby ho od seba dlhšie udržal. Zúfalý výdych preťal vrčanie a ticho. Už nemohol, nedokázal to dlhšie, jeho ruky sa podlomili, pustili ho a vzdali sa. O čom je vôbec život? Každý raz umrie a dnes, dnes bude jeho osudný deň, dnes prišiel jeho čas a nie je tu nič, čo by s tým mohol urobiť. Len odísť, prijať svoj osud a nechať všetko ísť. Zľahka privrie oči. Bolo to ako opakované bodanie, ako tisícky jeho nožov, ktoré sa mu zabodávali priamo do mäsa až na kosť. Krv sa mu vylievala z rán takmer okamžite, dovoľovala beštii, aby ju cítila vo svojej papuli. Uhryzol ho, len niekoľko milimetrov pod krkom na pleci, pričom ho stále nepúšťal, nie... Zuby sa prebíjali cez jeho šľachy stále hlbšie a hlbšie do jeho tela a on si nemohol pomôcť. Nemohol nevykríknuť, nezačať so sebou opäť metať. Jeho paže sa rozhadzovali navôkol, prsty hľadali niečo, hocičo, čoho by sa mohol chytiť, čo by mohol použiť. Ale nachádzali len prach, len bahno, než konečne pod bruškami pocítil ten slastný, kovový povrch. Netušil ako, netušil kedy, ani kde zobral hocijakú silu, vedel len, že ho zrazu držal v ruke a nestále ním bodal, nestále ho zarýval priamo do vlkodlačieho brucha. So zlosťou, so zúfalstvom a bez prestávky. Opakovane ho vyťahoval a znovu zarýval do jeho tela. Až vtedy ucíti, ako sa stisk jeho zubov stiahne, ako sa jeho plece konečne uvoľní a tesáky z neho vytiahnu. Žiadna úľava však neprichádzala, nie. Strácal krv a vlastné výdychy ho omamovali. Do ramien naberie všetku zvyšnú silu a odstrčí od seba stále žijúceho vlkodlaka na zem, kde vedľa neho teraz ležal. Lenže on to musel ukončiť, musel ho zabiť, musel sa postaviť skôr, než to znovu urobí on. Rozhliadne sa okolo seba, keď sa už podopiera rukami o zem na štyroch. Len pár metrov od nich na nej ležala jeho zbraň, ku ktorej sa prehĺtajúc všetku bolesť aj omámenie, ktoré ho začínalo obklopovať, načiahol. Zaprel sa päsťou o vlastné koleno a plytko, nestálo a hojdavo vstal na nohy, kopnúc vlkodlaka do boku, ako sa pokúšal prebrať. Slzy mu stekali po tvári, keď si uvedomoval, čo to znamená, keď vedel, čo nastane a nebolo tu opäť nič, čo by s tým mohol urobiť. Nakrčí nosom a spojí pery pevne k sebe, než ich ohrnie. Tichý výstrel cez tlmič odohnal len hlodavcov, vrany, ktoré dovtedy sedeli na vetvách stromov pozorujúc, čo sa deje pod nimi. Vystretá ruka mu stále neklesala, ba naopak, zostávala v rovnakej pozícií aj po tom, čo ho strelil priamo do hlavy. Aj po tom, čo vedel, že je mŕtvy, čomu značilo aj mužské telo, ktoré zostalo po monštre, ktoré práve zabil. Bol by slepý, ak by to nevidel. Slepý, hluchý, nemý... Ak by netušil, že práve zabil pár. Matku, otca... Ich dieťa. Lenže nad tým teraz nepremýšľal, to bolo posledné, čo ho zaujímalo, posledné, čo mu naháňalo hrôzostrašný pocit, ktorý zanechával na jeho spotenej, špinavej koži len holé zimomriavky. Niečo hriešne spievalo vo vetre. Tichá melódia sa niesla pomedzi stromami, zabárala do mäkkého bahna, do morku kostí aj samotnému diablovi. Prúdila ním, nútila ho pootvoriť ústa a skoro nečujne hmkať do jej rytmu. Bola poslednou vecou, ktorú jeho uši mohli počuť ako uspávanku bez zvonkohry. Dávala bozk na dobrú noc vranám, ktoré vyleteli z korún a vzniesli sa do hustej hmly na nočnú oblohu. Predtým vlna obozretnosti, koža napnutá v očakávaní, chlad ovievajúci jeho telo, narážajúci mu každou sekundou viac a viac do kože. Bol to krik, ktorý sa mu zasekol niekde v hrdle, mykal ním do strán, šklbal každou jeho bunkou, každý nerv nútil pracovať rýchlejšie. V ústach cítil železnú chuť vlastnej krvi, hrala sa mu na jazyku, ukladala medzi jeho zubami a stekala pomaly po brade. Zvieral si ich najviac, ako mohol, lenže bolesť ním neprestajne lomcovala a on nemohol ďalej. Hlboké odtlačky zubov na jeho pravom pleci pozdĺž kľúčnej kosti bližšie ku krku, tričko nasiaknuté karmínovou tekutinou, ktorej bolo stále viac. Nedokázal dýchať, nedokázal riadiť prudké bitie vlastného srdca, nedokázal ani stáť na nohách. Aj tak pokračoval, jeho holé dlane narážali do suchých vetiev, obíjali sa o ne a pretláčali stále ďalej a ďalej, nevedno kam. Možno našiel cestu k svojmu autu, možno nie, nebol schopný natoľko vnímať. Obitou rukou sa v rýchlosti zaprel o užší kmeň stromu, pričom na niekoľko krátkych sekúnd privrel oči a sklonil tvár niekam k zemi. Jeho čelo bolo zvraštené, jeho sánka a zuby zopnuté pevne k sebe v zovretí stisku jeho tesákov, ktoré mohol ešte teraz cítiť. Obzrie sa za seba, do strán, všade okolo nebolo nič, než tma a tá neznesiteľná nôta. Niesla za sebou len zlo a príchuť po smrti. Odrážala sa mu v ušiach, už ani netušil, či je skutočná, alebo len predstavou jeho mysle, javom, ktorý sa s ňou hral. Všetko sa začalo rozmazávať, viečka sa mu začali sťahovať k sebe a on už nemal silu ich zastaviť. Niekoľkokrát dusene vydýchne pred seba krčiac telom do predklonu. Žmurkaním nič nezahnal, rana pod prstami ho nepretržite pálila a studený pot mu stekal dole po čele z tmavohnedých vlasov. Vnímal len hrôzu a číre zúfalstvo, ktoré triaslo jeho telom. Kolená sa mu začínali podlamovať, ruky boli ako z gumy, ktorá sa ohne a nedokáže ho zachytiť. Nebol to však pád, ktorého by sa bál, nebola to krv na jeho dlani. Dnes mal byť lovcom svojej koristi, nie korisť. Dnes sa s ňou rozhodol hrať polnočnú naháňačku mysliac si, že vyhrá a napokon? Stratil všetko, stratil viac, než si kedy myslel, že je možné. Nemohol sa skryť, nemohol utiecť, tance diabla už čakali na svoj začiatok. Tichý vzlyk prenikne cez jeho pery, modré oči postrehnú chladné slzy, ktoré mu nekompromisne pribúdali. Nechcel si to priznať, nechcel si to uvedomiť a hlavne tomu neveril. Nie on, nie z neho... Veľmi dobre poznal postupy, veľmi dobre vedel, čo sa stane v momente, kedy je človek pohryznutý od vlkodlaka. A už teraz mal na mysli jediné. Opakovalo sa mu to priamo v hlave dookola a dookola, stále hlasnejšie a hlasnejšie – nechcel to. Nechcel byť monštrum. -Prerušenie pohľadu do minulosti- Nikdy necítil nič bolestivejšie, nič, čo by ho poznačilo viac. Každá jedna kosť v tele sa mu stáčala, lámala a nútila ho lapať po dychu, lapať po živote, ktorý strácal. Jeho hlava doslova horela a on zvíjajúc sa v lístí uprostred lesa, strácal všetky zmysli, strácal pozornosť, vnímanie... Než zmizlo aj všetko ostatné a jeho oči sa konečne zatvorili. Ak by sa ho niekto spýtal, či očakával, že sa raz preberie ako jedna z beštií, ktoré dovtedy lovil, ktoré dovtedy zabíjal, klamal by, ak by povedal, že áno. Lenže on sa tak necítil, on sa nevnímal ako monštrum, ako niečo neprirodzené. Ani v srsti a ani ako nahý človek, ktorý o niekoľko hodín neskôr kráča späť k svojmu autu. Bol živý a bol to stále on, a to bolo dôležité. Dúfal, že to bude dôležité. -Pokračovanie pohľadu do minulosti- „Connor?“ osloví ho slabý, takmer neistý hlas otca, ktorý stál len niekoľko metrov od neho. Bol stále nahý, stále špinavý od blata a posiaty vlastnou, aj cudzou krvou. Pohľad na otcovej tvári by sa nedal prirovnať k hocičomu, čo na ňom dovtedy videl. Šok, zarazenie, strach, bezmocnosť, beznádej... Hnev? Bolo toho tak veľa, že to nedokázal ani identifikovať. Mohol vidieť zbraň za otcovým opaskom, presne takú, akú si dnes zobral zo sebou. Musel ho ísť hľadať, musel sa oňho báť, keď sa neozýval, keď im nezdvíhal mobil, a tak sa za ním rozhodol ísť. To znamená, že sa oňho musel starať, že mu na ňom záleží, ako na jeho synovi a nech už je to akokoľvek ťažké, príjme ho aj takto. Niekoľko krát žmurkne očami, pričom začne prechádzať bližšie k rodičovi, ktorému veril. „Otec...“ vydýchne, akoby mu odľahlo, že je konečne späť, že sa vrátil domov a aj napriek tomu, čo sa stalo, stále dýcha, stále žije. Niečo v pohľade Ryana sa však zrazu prepne. Všetka bolesť sa zmení, všetok šok vyprchá a nahradia to reflexy lovca, ktorým vždy bol a ktorým vždy bude. V jeho ruke bola zbraň, na ktorú predtým hľadel, keď si ešte myslel, že na ňom otcovi záleží. A najhoršie na tom celom? Mieril ňou priamo na jeho hrudník, priamo na srdce, ktoré bilo sklamaním, bolesťou, zúfalstvom a zlomením na časti, na kúsky. Nakrčí čelom, pričom chce prejsť ešte bližšie, už-už otvárajúc ústa, aby otcovi povedal, že je to stále on, že sa nič nezmenilo. Lenže Ryan si to všetko uvedomil veľmi skoro. Namiesto syna, pred sebou videl vlkodlaka, videl monštrum, ktoré jeho syna zabilo. „Nepribližuj sa!“ jeho ostrý, priamy hlas sa rozliehal dvorom. Mali jediné šťastie, že bolo ešte len nad ránom, a tak ulice stále spali tmavé, tiché a prázdne. Jeho telo sebou cukne, zadrží sa na mieste, nespoznávajúc človeka pred sebou. Naozaj by ho zabil, naozaj je naňho schopný vystreliť? „Ja viem, že je to moja chyba. Že som nikdy nemal ísť sám. Mal si pravdu, mal si sakra pravdu a ja som to vedel. Chcel som si len niečo dokázať, vieš? Ale... Stále... Stále som tvoj syn, takže čo? Zabiješ ma?“ Pokrúti pomaly hlavou, pričom niekoľko zblúdilých sĺz znovu začína máčať jeho tvár. Tá otcova však bola nemenná. Chladná, tvrdá a neváhajúca použiť tú najhoršiu z metód, ak to bude nutné. „Ty už viac nie si môj syn!“ Ozývalo sa mu to v ušiach stále dookola, zarývajúc sa hlbšie, než kedy tesáky vlka do jeho mäsa. Medzi nimi nastalo hrobové ticho, zbraň bola stále namierená na jeho telo, ktoré sa zľahka triaslo pod náporom všetkého, čo sa udialo len v priebehu niekoľkých hodín. „To znamená, že stratíš obe svoje deti.“ Odsekne prehĺtajúc všetok žiaľ a ublíženie, ktoré mu to spôsobovalo. „Že ti už nezostane nikto, komu by si mohol kázať.“ Aj jeho pohľad sa zmení. Zrazu, akoby mu to vlk v ňom prikazoval, akoby ho už teraz ovplyvňoval a nútil cítiť sa menej zraniteľným, dotknuteľným, či emotívnym, akým naozaj bol. A potom? Bolo to preč, zostala len prázdnota a chlad, či už v jeho vnútri alebo na jeho koži, do ktorej neustále brnil. „A možno si zaslúžiš presne to, čo ti dala“ Vydýchne sucho, slabí úškrn na jeho perách vypovedá všetkému. Pobaveniu, arogantnosti, opovrhovaniu niekým ku komu raz vzhliadal, koho považoval za svoj vzor a kto to všetko pošliapal. Ešte teraz si spomínal na deň, kedy sa zbalila a odišla. Jeho sestra, rovnako zlomená ich otcom, ako teraz on. Otcova zvraštená tvár naňho hľadela s varovaním. S jednoduchým a jasným, ktoré od neho žiadalo, aby vážil svoje slová, aby si dával pozor na každé, ktoré mu prenikne cez privreté pery. Lenže on skončil, nemal dôvod ďalej mlčať, ďalej zatínať päste a tváriť sa, že to je v poriadku, že ho to neubíja. Podvihne tvárou pomerne povýšenecky dohora. „Zaslúžiš si jej nenávisť, jej odpor, jej pohŕdanie.“ Kývne nepatrne hlavou, jeho pohľad je ostrý, pevný a zároveň ťažký, akoby práve na niečo prišiel, akoby sa rozhodol a nebolo tu nič... čoby mohlo jeho rozhodnutie zmeniť. „Vlastne nie len tú jej, to by som ti lichotil... Otec.“ Posledné slovo prehltne ako otrávenú nadávku, pričom prejde o dva kroky bližšie k nemu, akoby ho chcel provokovať, vyzývať a zároveň mu ukázať, že viac pred ním nemá úctu, či strach. Aj keď naňho mieril zbraňou a dlhšie si nebol istý, žeby ju naozaj nepoužil. „Ako sa to so mnou...“ začne Ryan nechápajúc obratu, ktorý nevidel prichádzať. „Vždy si vravel, aká je pre teba rodina dôležitá, akí sme my dôležití. Ale keď príde k naháňaniu, ako ich ty nazývaš, zvery? Kašľať na rodinu.“ Mal tendenciu do neho strčiť, mal tendenciu ho sotiť na zem a hľadieť naňho zhora, lenže stálo mu to vôbec za to? Stál mu jeho rodič za nejakú námahu? „Akoby ti na tvojich deťoch ani nezáležalo. Nikdy nezáležalo na mne. Nezáleží na ničom, tvoje lovenie ide večne prvé.“ Spojí pery do úzkej línie a potichu vydýchne. „Takže... Kašľať na rodinu, pravda?“ pousmeje sa do vlastných slov. „Tvoja dcéra ťa zavrhla už dávno. A ty si dnes zavrhol mňa, pretože dlhšie nespadám pod tvoje kritériá. Pretože som monštrum, beštia, aké ty zabíjaš po nociach.“ Nezáležalo mu na nich, nezáležalo mu viac na ničom, pretože celý jeho život bol premárnený, bol stratou času. A on to neznášal, neznášal pomyslenie na to, čo z neho od detstva robili, že ho dotiahli až sem a keď konečne otvoril oči? Chcel mu vpáliť striebornú guľku do hrude. „Tak na čo čakáš, oci? Strieľaj!“ Vyštekne po ňom. „Zabi svojho jediného syna ako každý správny lovec.“ Už to nevydržal, nedal mu ani šancu zareagovať, jeho reflexy boli rýchlejšie, jeho sila teraz znásobená. Napriahnutím rúk otca sotí dozadu, pričom mu z úchopu vypadne zbraň na zem a on zostane ležať na chrbte pri zemi. Mohol cítiť tú čerstvú krv, mohol cítiť, ako sa mu valí z rany na hlave, ktorú mu spôsobil pád a náraz o tvrdý betón, keď si ju udrel. Ktorú mu spôsobil jeho syn, ktorý sa teraz týčil nad ním. „Si slabý!“ Vyhŕkne cítiac úľavu, víťazstvo, ktoré ho nútilo nevnímať ľútosť, ani uvedomenie nad činom, ktorý práve vykonal. Ryanove oči sa na pár minút pretočia, jeho telo tak zostane ležať v rovnakej polohe na zemi, zatiaľ čo jeho hrudník sa stále pravidelne zdvíha, akoby chcel Connora ubezpečiť, že otca nezranil až príliš. A to mu dávalo presne ten čas, ktorý potreboval. Zohne sa k nemu a siahne do vrecka otcových nohavíc nachádzajúc peňaženku, z ktorej vytiahne niekoľko bankoviek, zatiaľ čo jej zvyšný obsah hodí nezaujato za seba. Potreboval ich, teraz ich bude potrebovať aj tak viac, než on. Následne v rýchlosti vybehol hore do svojej izby, pričom spod postele doslova vyrval väčší, čierny vak, do ktorého začal hádzať tie najdôležitejšie veci, ktoré mu prišli pod ruku, zatiaľ čo sa snažil nasúkať do nejakého oblečenia. Z vakom prehodeným cez plece vyjde po pár minútach von z domu, takmer sa ani neobhliadajúc za otcom, ktorý sa začal, podľa toho, čo počul, preberať. Mal chuť kričať, plakať, ale prečo? Prečo by stále plakal? Otočí sa otcovi chrbtom a nie len obrazne, nie len metaforou, ktorá by znamenala, že mu dal svoj koniec najavo. Že rovno pred jeho očami zahodil všetko, čo doňho tak úzkostlivo vštepoval. „Keď ťa nájdem, keď ťa tu uvidím... Tak nebudem váhať ani na sekundu! Počuješ ma!“ Vrieskal za ním otcov hlas, to už však on nastupoval späť do auta, kde si dal všetky veci, ktoré si predtým zobral z domu. „Môžete ísť pre mňa za mňa obaja do pekla.“ Bolo jasné, že myslel jeho a matku, ktorá, na jej vlastné šťastie, zamierila pár minút predtým o ulicu ďalej k ich známemu, ktorý mal zhodou okolností rovnakú záľubu ako ich rodina a ktorý bol jediný, ktorého mali jeho rodičia momentálne na mysli a mohol im pomôcť. S autom, naozajstným vybavením a hlavne túžbou nájsť syna, o ktorého sa tak báli. Otočí sa za ním ešte poslednýkrát, než za sebou zabuchne dvere a rozíde sa prakticky do slepej tmy, do černoty, ktorá ich obklopovala a ktorú pretínalo len svetlo lampy na ulici, ktorú poznal lepšie, než by si želal. A jeho tvár? Tá bola prázdna, chladná... Akoby v ňom viac nezostalo nič, než jeho momentálna zlosť. Nadobro zmizol v diaľke, nestarajúc sa o neporiadok, ktorý za sebou zanechal. -Koniec pohľadu do minulosti- odľa hovorov z nasledujúcich dní usúdil, že o tom matka nevie. Otec jej musel zamlčať ich krátku, rannú,rodinnú potýčku a nájsť si výhovorku, ktorou jej to vysvetlil. Volala mu, ale on jej to nezdvihol. Ani jedinký krát. Nezáležalo mu na tom, na nich. Nemal sa k čomu vracať, aj keby ho presviedčala, aj keby si to želala. Jej syn bol preč, ale nezomrel v tom lese, nie. Zomrel v sekunde, čo naňho vlastný otec vytiahol pištoľ pripravený streliť, zabiť vlastnú krv. Mágia sa uňho ani v priebehu rokov neprejavila, aspoň nie tak, aby si to všimol, alebo uvedomil. Aby náhle, ranné vychladnutie kávy napovedalo, že je niečo zle, že pod bruškami vlastných prstov skrýva ďalšiu z vecí, o ktorých nemal ani páru. Skončil v práci, skončil so všetkým, čo by ho predtým pútalo k predchádzajúcemu životu robiac krátke, permanentné práce v miestach, kde na čas zavítal, než sa pohol ďalej. Istý čas by prežil aj z vlastných, našetrených peňazí, ale nemohol sa na ne spoliehať stále, nemohol sa spoliehať na to, že keď ich minie, vždy tu bude niečo, čo by mohol robiť. Lenže na konci dňa? Bol sám. Nezanechal za sebou len rodinu, ale aj priateľov, všetko, čo dovtedy poznal, stále počúvajúc ten slabý hlások vo svojej hlave. Stále dookola a dookola. Mal niekoho, mal ju a bonus? Vedel presne, kde ju má hľadať. Ale účel toho, že odišiel, bolo sa ich zbaviť, nie vracať sa k minulosti, k spomienkam. Avšak, ona mohla byť jediný člen, ktorý ho príjme aj s tým, čo sa z neho stalo, aj s monštrom, ktoré sa skrývalo za maskou človeka, za tetovaniami lovca, ktoré nemohol skryť. Tetovania, ktoré prezradzovali, že zlyhal. Sama milovala vlkodlaka, bez predsudkov, bez strachu... Nemohla sa báť jeho, nemohla odsúdiť vlastného brata. Možno preto sa po týždňoch rozhodol, možno preto si zobral svojich pár vecí, zabuchol dvere auta, ktoré mu zostalo a dupol na plyn smerujúc do mesta, kde vedel, že sa usídlila, kde si našla svoj nový život, rovnako, ako to chce urobiť on. Shadowhill – miesto, o ktorom nepočul takmer nič a aj napriek tomu bolo jediným, kde si vedel predstaviť svoje najbližšie dni. |
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| DOVEDNOSTI: | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| • SÍLA: 100% |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| • RYCHLOST: 55% |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| • VYTRVALOST: 70% |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| • OBRATNOST: 40% |
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| MAGIE: | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
 |
LED 100%
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| |
OHEŇ 5%
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
 |
Telekinéza 20%
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| ZVLÁŠTNÍ SCHOPNOSTI: | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
 |
HALK 10%
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
 |
ZOSOBNĚNÍ 0%
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| INVENTÁŘ: | ||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
 Diamant: 11 |
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
 Smaragd: 42 |
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
 Safír: 64 |
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
 Perla: 410 |
||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
 |
Měsíční semínko - nezasazené |
 | 4x Nestále semínko - nezasazené |
 | Lektvar skrz na skrz Stačí kapka tohoto lektvaru a můžete projít skrz jakoukoli stěnu, jakýkoli předmět. Ale pozor, můžete ho použít maximálně jednou za 2 dny (8 reálných), jinak dojde k otravě a vaše tělo se začne rozpadat. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Komentáře
Nebyly přidány žádné komentáře.